Hneď na úvod upozorňujem, že v júli 2021 ešte Slovinsko nebolo v Horobraní. Takže ak to niekomu prekáža, v tejto chvíli si môže ušetriť čítanie. Ostatných pozývam na úžasné miesta, ktoré sme navštívili.
V neistej dobe neustále sa meniacich obmedzení sme dovolenku riešili na poslednú chvíľu. Za svoju základňu sme si vybrali Kranjsku Goru. Mestečko je známe najmä lyžiarskym fanúšikom. Pravidelne sa tu konajú preteky svetového pohára v technických disciplínach. Naša Peťa Vlhová sa tu 3x tešila z víťazstva. Kranjska Gora leží v údolí rieky Sava Dolinka oddeľujúcom Júlske Alpy od pohoria Karavanky neďaleko miesta, kde sa stretávajú hranice Slovinska, Rakúska a Talianska.
Deň prvý – transportný.
Cestou sme sa zastavili v parku miniatúr Minimundus v rakúskom Klagenfurte. Po ubytovaní v Kranjskej Gore sme si šli obzrieť mestečko a popri riečke Pišnica sme prešli k umelému jazierku Jasna a cestou späť sme vyšli na vyhliadku pod kopcom Mali Vratnik.
Deň druhý – Vršič.
Pokiaľ sa chcete dostať do západnej časti krajiny a nechcete obchádzať celé Júlske Alpy, môžete využiť horský priechod Vršič. Sedlo sa nachádza vo výške 1611 m n.m. Strmé stúpanie obľubujú cyklistickí fanatici (11,4 km – 802 výškových metrov – priemerné stúpanie 7%). Pozdľž cesty je niekoľko horských chát. My sme štartovali od chaty Erjavčeva koča. Turistickou trasou sme sa dostali k Poštarskimu domu na Vršiču. Rozhodli sme sa, že na kopec Vršič (1737) vystúpime až na spiatočnej ceste a najprv sme sa vybrali na Sovnu Glavu (1750). Zo Sovnej Glavy sme zišli do sedla Vršič, kde sme sa občerstvili na chate Tičarjev dom na Vršiču. Deň ale ešte nekončil. Po návrate do Kranjskej Gory sme sa vyviezli lanovkou k Bedančev domu, odkiaľ sme pokračovali k jazierku Zelenci, kde sa nachádza aj prameň rieky Sava Dolinka.
Deň tretí – Mangart.
Mangart je nádherný štít na taliansko-slovinskej hranici. Zaujímavosťou je, že autom sa dá dostať až do sedla vo výške asi 1900 m n.m. Cesta je spoplatnená a úzka, len s niekoľkými miestami na vyhýbanie. V sedle sa nachádza chata Koča na Mangrtskem sedlu. Na vrchol mieri množstvo ľudí, všetci s ferratovými setmi. My sme si na vrchol netrúfli. Otočili sme sa po prvých zaistených úsekoch pod Rateškim Malim Mangartom a zvolili sme len výstup na Mali Vrh (1992). Hoci sme prešli len 6,19 km, nastúpali sme 454 výškových metrov. Pri návrate nás čakala ešte zastávka na Velikich Koritach Soče. Je to roklina rieky Soča, ktorá je vyhľadávaná kvôli raftingu.
Deň štvrtý – Vintgar a Bled.
Velika Korita Soče boli malý predkrm pred roklinou Vintgar. Riečka Radovna si v skale vyhĺbila hlboký kaňon. Roklina je sprístupnená len v sezóne. Vstup je spoplatnený a cesta je upravená. Roklina sa nachádza len pár kilometrov od Bledského jazera. Ak sa do týchto miest vyberiete, určite odporúčam navštíviť aj roklinu Vintgar. Následne sme sa presunuli do Bledu, kde sme okrem prechádzky pri nádhernom jazere absolvovali aj prehliadku Bledského hradu. Hradný kopec síce nie je v Horobraní, ale v okolí jazera je množstvo značených kopcov.
Deň piaty – Bohinjské jazero a vodopád Savica.
Základným cieľom tohto výletu bol vodopád Savica. Je to jeden z najväčších vodopádov v Slovinsku. Vstup k vodopádu je spoplatnený, no my sme tam boli skoro ráno a nebolo komu zaplatiť. Narozdiel od rokliny Vintgar nebol vstup mimo "úradných" hodín uzavretý. Z fotiek sme vedeli, čo nás čaká, no realita bola ešte krajšia. Energia padajúcej vody bola ohromná a svetlo na trieštiacej sa vode vyčarovalo krásnu dúhu. Od vodopádu sme sa pokúsili vystúpiť k Črnomu jezeru, ktoré sa nachádza nad skalným útesom asi o 500 výškových metrov nad vodopádom. Nad priateľkou však zvíťazil strach z výšok a asi na polceste sme sa otočili späť. Nevydaril sa ani pokus dostať priateľku do lanovky smerujúcej pod vrch Vogel. A tak sme sa aspoň presunuli do dedinky Ribčev Laz na brehu Bohinjského jazera a vyšli na vežu kostola sv. Jána Krstiteľa s výhľadom na jazero.
Deň šiesty – Ljubljana a vodopád Peričnik.
Na posledný deň nášho pobytu sme sa vybrali do hlavného mesta Slovinska. Mesto má nadherné centrum, nad ktorým sa na kopci Grajski grič (366) nachádza Ljubljanski hrad. Na nádvorie hradu a do niektorých priestorov je vstup voľný, do niektorých priestorov sa platí vstupné. Z hradu sú krásne výhľady na Kamnicko-Savinjske Alpy. Nám však výhľad zakryli blížiace sa búrkové mračná a pre silnú búrku sme sa rozhodli pobyt v Ljubljane skrátiť. Cestou späť sa počasie aspoň trochu umúdrilo a tak sme zamierili do doliny Vrata, ktorá vedie pod najvyšší kopec Slovinska – Triglav. Našim cieľom však bol vodopád Peričnik. Je to ďalší z krásnych slovinských vodopádov. Jeho výnimočnosť spočíva v tom, že jedna turistická trasa vedie popod skalu za závojom padajúcej vody. V zime je z bezpečnostných dôvodov tento úsek uzavretý.
Deň siedmy – návrat.
Po týždni strávenom v Kranjskej Gore sme sa museli so Slovinskom rozlúčiť. Pobyt nás však utvrdil, že Slovinsko je rozmanitá krajina s mnohými krásnymi miestami a odvtedy sme v Slovinsku strávili niekoľko ďalších dovoleniek. Ak ste čítanie článku nevzdali a dostali sa až sem, rozhodne vám odporúčam sa do Slovinska vybrať a presvedčiť sa na vlastné oči.
